...život so Sjögrenom je ako cesta púšťou. Ak chcete niečo vypestovať vo vyprahnutej zemi, musíte sa o ňu starať oveľa viac ako o bežnú zem a musíte ju poriadne zavlažovať. No zem okamžite vysychá a preto musíte zavlažovať a pomáhať jej stále znova a znova a znova a zno... Vyžaduje si to nekonečnú vytrvalosť a neustály boj, no napriek tomu to nikdy nevzdávajte, často práve v tých najťažších podmienkach vedia vyrásť tie najkrajšie kvety... (J.Čížová)

Na tomto blogu nájdete predovšetkým informácie o autoimunitnom ochorení, ktoré sa nazýva Sjögrenov syndróm, alebo tiež Sicca syndróm (sicca = suchý), prípadne sa používa len skratka Sjs. Nájdete tu aj zopár informácií o ochorení CFS (Chronický únavový syndróm), o osteoporóze a ďalších...

Účelom tohoto blogu nie je robiť reklamu jednotlivým produktom, ale len upozorniť na rôzne možnosti pomoci. A tiež nezaručujem odbornosť všetkých informácií, lebo nemám medicínske vzdelanie. Vychádzam len zo svojich skúseností a informácií, ktoré mi boli podané, a ktoré chcem posunúť ďalej v nádeji, že vám poslúžia k úžitku. Akékoľvek pripomienky, postrehy, návrhy, otázky môžete písať sem:



zobraziť môj profil (kontakt)

5. 5. 2015

Ako začať cvičiť

Cvičíte? Mali by ste a hlavne by ste mali cvičiť pravidelne.
Tu si môžete pozrieť zopár tipov, ako sa pustiť do cvičenia a na čo pri cvičení dávať pozor:
10 dobrých rád, ako skutočne začať cvičiť
6 pravidiel, ktoré treba dodržiavať, aby bol tréning efektívny

Dovolím si k tejto téme aj zopár vlastných postrehov:
Ak chcete z cvičenia pocítiť dlhodobejší efekt (nie len chvíľu po cvičení), je dôležité dodržiavať pravidelnosť. Niekomu bude vyhovovať intenzívnejšie cvičenie 3 - 4 krát do týždňa, niekto bude potrebovať radšej menšie dávky každý deň. Ja osobne potrebujem cvičiť denne a najlepšie zrána, aby to prinieslo efekt, to som si už tak nejak na sebe odpozorovala. A tiež som si odpozorovala, že ak sa cvičenie vynecháva, tak sa ťažko nadobudnutá pohyblivosť kĺbov a svalov stráca a človek začína stále odznova. Preto treba aspoň prvý mesiac - dva dodržať pravidelnosť a nech sa deje čokoľvek, keby aj traktory padali, tak si v stanovený čas aspoň trochu zacvičiť. Keď si už telo zvykne na túto aktivitu a bude ju považovať za prirodzenú súčasť režimu, kĺby a svaly sa rozhýbu, potom už nie je také tragické, ak sem tam nejaké to cvičenie vynecháte, avšak nesmie to byť často, nesmie to skĺznuť zase do nepravidelného cvičenia.

A ako začať? Každý sme trochu iný a podľa toho sa treba zariadiť. Ja som bežec na dlhé trate, nedokážem šprintovať. Je to dané hlavne tým, že už dlhé roky bojujem so Sjs a s tým spojenou neustálou únavou, takže každá nová aktivita, nová záťaž je pre moje telo šokom a dôvodom na protest. Pre mňa je nemožné len tak v jedno ráno začať s polhodinovým cvičením bez toho, že by ma to odrovnalo. Preto som začala najskôr s ľahkým cvičením v dĺžke ca. 10 minút. Aj to mi dáva riadne zabrať a už na tretí - štvrtý deň sa bláznivo rozblikali všetky kontrolky typu: vzdaj to, nezvládneš to, príliš to bolí, príliš to unavuje... Chcelo to veľmi veľké sebazaprenie a aj nejaké tie tabletky od bolesti, ale nevzdala som sa a po troch týždňoch to už zvládam aj bez tabletiek. Keď sa to ešte trošku viac ustáli, tak pridám ďalších 10 minút a tak sa postupne pomaličky dopracujem na moju polhodinovú zostavu, v ktorej si precvičím celé telo od hlavy až po päty. Na každý krok si ale nechávam dostatok času, aby sa telo stíhalo prispôsobovať, aby to začalo ísť ako tak prirodzene a až potom postupujem ďalej. Ak by som to unáhlila, mohlo by ma to zase zložiť, na nejaký čas úplne odstaviť a všetko by som musela začínať odznova. Niekedy naozaj platí staré známe: "Pomaly ďalej zájdeš."

Tak podobne to bolo aj pri mojom chodení po schodoch, ktoré som nedávno spomínala v príspevku "Schodiskový" tréning. Tiež som začínala s tým, že som sa musela každý deň nútiť, pripomínať si, že treba zabočiť ku schodisku a nie k výťahu. Často som sa pomýlila, ale vždy pred výťahovými dverami som sa otočila a zamierila na schody. Až sa mi to po pár mesiacoch nakoniec vžilo do takej miery, že už sa automaticky točím ku schodom. Keď som videla, že schody už celkom pekne zvládam, zaradila som spomínané ranné cvičenie a tak postupne pomaličky napredujem. Podobne riešim aj ďalšie veci, ktoré chcem vo svojom živote zmeniť. Pochopila som, že som skrátka bežec na dlhé trate a nech robím, čo robím, neurýchlim to, šprint sa mi nedarí a tiež sa mi nedarí riešiť viacero vecí súčasne. Možno tak dve - tri (zaradenie cvičenia, nejaké tie zmeny v dennom režime alebo v strave...), ale keď začnem meniť veľa vecí súčasne, tak ma to vyčerpá, odrovná a som zase na začiatku. Možno ste aj vy podobný typ na pomalé dlhé trate a toto moje rozprávanie vás môže inšpirovať a možno ste naopak šprintér - každý sa už musí zariadiť podľa toho, ako sám seba pozná. 

Ale predsa jedna vec pre všetkých spoločná - ak chcete začať s cvičením alebo akoukoľvek zmenou v živote, najdôležitejšie je jednoducho zdvihnúť zadok a chytiť sa toho. Teraz hneď, ešte dnes, nečakať na vhodnejšie okolnosti alebo lepšie podmienky. Ak budete stále na niečo čakať, k svojmu cieľu sa nedopracujete, ideálne podmienky nenastanú nikdy. Treba si samozrejme premyslieť, akú záťaž si na začiatok naložíte, čo by tak eventuálne mohlo vaše telo zvládnuť (radšej začať s málom a neskôr si pridávať) a potom si už len jedného dňa povedať "idem do toho" a začať. Ja som si v jedno ráno povedala: musíš, musíš, musíš a začneš hneď teraz. A tak som začala.

Prajem vám veľa úspechov, trpezlivosti a hlavne vytrvalosti!